Dodow

V mojom úvodnom blogu som už spomínal, že hudba pre mňa veľa znamená. Nepovažujem sa však len za konzumenta hudby, verím, že som aj jej súčasťou. A ako to myslím? O tom sa rozpíšem v nasledujúcich odsekoch.

To, že hudba existuje som si uvedomil, keď som mal asi tak desať, možno jedenásť rokov. Prelom desaťročí v hudbe bol charakteristický tým, že sa miešali všetky možné žánre. Vznikali nové zvuky, nové spôsoby natáčania klipov, menila sa produkcia, menila sa chuť poslucháča. "Techno" hity sa striedali s úžasnými pop-rockovými baladami... prosto to bolo to najpestrejšie hudobné obdobie, aké som zažil. Vskutku zaujímavé. Závislačil som už vtedy na "Rhythm Of My Heart" od Roda Stewarta a nakoniec si pamätám ako oco kúpil aj celú platňu, kde bola aj táto pesnička. A tiež na to, že hoci moja angličtina v tom čase bola v plienkach, tak vnútorný obal platne som hltal očami. Všetci, ktorí pesničky písali, kto hral na akom nástroji, kto bol producentom piesní, kde sa pesničky nahrávali... Toto bolo pre mňa dôležité vtedy a stále dôležitým je.

Hudbu počúvam tak, že si pustím album a študujem priložený booklet. Všetky tie kredity, o ktorých som už hovoril sú pre mňa podstatné. Pretože, ak počúvate pesničku a ak vás zaujme, podľa mňa si ten interpret zaslúži, aby ste si našli chvíľku a prečítali si minimálne, kto je jej autorom. Ľudia v pozadí sú možno niekedy podstatnejší ako samotný interpret. Preto osobne nemám rád, ak existuje niekto, kto len spieva, ale v živote nezložil vlastnú pesničku a v podstate sa spolieha len na nejakých overených hitmakerov. Tak ako Celine Dion. Hoci je to úžasná speváčka, pre mňa ostane navždy len interpretkou. Mal som doma nejaký jej výber hitov a ani pod jednou pesničkou nebola podpísaná ako autorka... A tak padla na úplné dno môjho hudobného vkusu. Tiež nerozumiem ľuďom, ktorí vedia hrať na hudobných nástrojoch, ale nikdy nezložia niečo vlastné. Veď hudba a zvuky sú predsa také inšpirujúce! Hudba je predsa jednoznačne kreatívna záležitosť!

Tam, kdesi v počiatočnom štádiu mojej puberty som napísal svoj prvý text. Hovorím text, pretože ešte v druhej triede na základnej škole som napísal nejakú dvojslohovú básničku o jari. Haha. Škoda len, že učiteľka mi neuverila, že som to vymyslel ja. Ale nevadí. ;-))) Teda späť k textu. Ten bol dosť brutálny, keďže puberta je "zázračná" vec. Chcel som sa tváriť dôležito ako kôl v plote, alebo ako sa to vlastne hovorí. Určite ten text ešte niekde mám, a viem, že keď ho nájdem, budem sa smiať z toho, čo som to vtedy "splodil". ;-))) Chcelo to nejaký čas, aby som začal písať o niečom normálnom a primeranom. Vtedy som sa dopracoval k môjmu prvému syntetizátoru. Noty som nikdy nepoznal a aj teraz viem zahrať možno len nejaké dve-tri pesničky podľa nôt. Viac-menej však ide o sluchový cvik a preto si ich hranie prispôsobujem podľa seba. Nikdy som neinklinoval k hraniu nejakých umeleckých diel z hudobnej histórie. Na toto si netrúfam. A okrem iného, pre mňa to v takom prípade nie je tvorivé. Od začiatku som vedel, že chcem vlastnú hudbu, s vlastným nápadom a s vlastnou melódiou. Chcel som hrať pesničky súčasné a aktuálne. Pred veľkými umelcami a ich tvorbou mám však rešpekt. Isté obdobie som počúval len klasiku. Ale ja som ja, a preto som sa rozhodol trochu šprtať do muziky.

Na strednej sme boli na tri dni na výlete. Moje pubertálne ja tam so sebou zobralo aj kazetu, na ktorej som mal svoje pesničky. A tak jeden večer som na izbe urobil taký malý "koncert". Haaahaaa. Musel som sa zblázniť. Určite to bolo hrozné. Nebol to teda koncert, ale len také, že na izbe sme sa stretli partiovka, sedeli a spievali. Verím, že nemali z toho traumu. ;-))) No ešte úžasnejšie bolo, keď sme sa po niekoľkých rokoch od tohto výletu (a po odchode zo strednej) stretli na jednej chate, kamarát zobral gitaru a zahral moju pesničku. Po toľkých rokoch!!! Pesnička bola jednoduchá, ale o to zaujímavejšia. Povedali mi, že som musel byť riadne "zaláskovaný", keď som ju písal. A jasné, že som vtedy bol. Zaláskovanosť robí z ľudí básnikov. Haha. A dotyčná to aj vtedy pochopila. Možno práve vtedy som pochopil aj ja, že by som sa mal hudbou trošičku zaoberať.

Internet dnes ponúka toľké možnosti a bol by hriech, keby som ich nevyužil. Medzitým som začal robiť aj so softwarom na hudbu, ale mal by som ho asi zmeniť. Proste mám obdobia, keď píšem veci pomalé a melancholické a mám obdobia, keď elektornika srší na každú stranu. V každom prípade si myslím, že stále ide o pop. Aj keď som stvoril aj pár jednoduchých bluesoviek. Celá moja tvorba je taká, ako mi raz niekto povedal: "tá tvoja pesnička je taká ´tvojská´,". Je hrozne veľa nedostatkov, ktoré mi v hudbe vyskakujú, a hlavne v tom mojom "bliakaní", ako to ja občas volám. Ale vráťme sa k internetu.

Založiť si profil s hudbou bolo pre mňa trochu zvláštne a istým spôsobom aj odvážne. Nie som žiadny umelec a ani "ceľebrita", či ako tým ľuďom nadávajú. A ani sa nechystám. Pre mňa má hudba osobný význam a kým viem, že nie je taká, ako chcem aby bola, ostane to tak. Vymyslel som si moje hudobné alter ego a popodával pár mojich "hitoviek" na profil. A čuduj sa svete... Napriek tomu, že zvuk v mojich pesničkách je úplne nedokonalý, chytili sa. Jednu pesničku som stvoril s jedným američanom a to boli komentáre! Poviem vám, nie je nič lepšie, ako keď vidíte úspešný výsledok svojej práce! Ten pocit! O to viac, ak vám napíše niekto z profesionálnych spevákov, že "your song is brilliant!" alebo, že má "melódiu stále v hlave". Pozerám sa na to všetko ale dosť reálne. Pomedzi to, sa mi podarilo ešte doslova pár kúskov v rámci hudby a aj keď to neboli doteraz neviem aké úspechy, ale pre mňa je každý takýto krok povzbudením. Jedna pesnička bola až raz v rádiu. Ale bola! Teda vidím, že to má zmysel. Tiež sa však stalo, že ma niekto skritizoval a ja som sa išiel prepadnúť od hanby sám pred sebou. Potom som si ten kritický mail prečítal ešte raz a prišiel som na to, čo je realita. V tom dobrom zmysle. Vrátilo ma to na zem a pripomenulo mi to, že je dôležité na sebe pracovať. Takže toho sa budem držať, aj keď to bolo už pred pár rokmi. Držte mi palce!

Váš Dodow.
;-)