Dodow

Všetkých vás zdravím!
Je to už niečo vyše polroka, čo som sem niečo písal. Takže je načase opäť "prispieť". Idem na to. Upozorňujem: nasledujúce uvedené je vecou názoru. Môjho.

V sobotu som zistil, že v nedeľu ide v televízii vo večernom programe Slávik. Vraj "intergalactic music awards", z čoho jasne vyplynulo, že sa jedná o pôvodný slovenský program (toto bol sarkazmus, vážení!). Vedel som, že odovzdávanie týchto cien a ich výsledky ma neprekvapia. Ak si zoberiete fakt, že Slovensko je na také niečo tak hrozne malá krajina, je jasné, že držitelia Slávikov sa budú točiť dokolečka stále tí istí.

Začalo vysielanie. Vymakaná scéna, mamutie obrazovky s projekciou a nástup Malachovského a Štúra. Moderátorov. Chcelo to byť niečo výnimočné, originálne, ale celkový dojem bol úplne sedlácky. Od tohto momentu mi na celom Slávikovi vadila len jedna vec: všetci zúčastnení. Napriek tomu, že kedysi som sa naozaj bavil na tejto dvojici a na ich scénkach v "Ooops!", teraz to nemalo šmrnc. Musím priznať, že raz som sa zasmial. Takmer pri konci vysielania bola scénka, kde sa losoval výherca nového auta. Keďže prišla notárka, ktorej slovenčina nebola čistá, na obrazovku vybehli titulky, ktoré sa objavili pod ňou a aby jej moderátor porozumel, postavil sa pred ňu a čítal tiež. Nakoniec zdravil domov na Zem do kamery, kým Zem bola za ním. A tam ho navigoval až René Štúr. To bol ten vtipný moment zo Slávika. Jediný. Pre mňa.

K výsledkom sa nebudem vyjadrovať, nehlasoval som a vlastne mi to je jedno. Preto to tu nebudem rozoberať. Zdôrazním ale, že všetká práca stojí a padá na ľuďoch. A tu som prvýkrát pochopil, že to platí aj pre Slávika. Myslím, že ľudia zo štábu odviedli skvelú prácu. Nanešťastie tú zatienili "vtipné" vstupy našich "celebrít", ktoré odovzdávali ceny. Pekne podľa predpísaného scenára, poctivo naučené a zaručene neprirodzené. Tomu sa hovorí jednoducho trapas vo veľkom štýle. Umelé vtipkovanie a pozorovanie ich tvárí a mimiky, z ktorej sa jasne dali čítať ich myšlienkové pochody. "Už mám povedať to čo mi napísali?" Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale všetky tieto vstupy vyzerali ako nepodarené škôlkárske vystúpenie. A pritom by stačilo tak málo. Nechať tých ľudí povedať, čo chcú povedať, nechať ich, aby boli sami sebou. Nehovorím, scenára sa treba zrejme držať, ale trochu voľnosti a improvizácie by určite nebolo na škodu. No hlavne nerobiť z prítomných treťotriednych hercov.

Myslím, že celý systém hlasovania do ankety Slávik je nastavený zle. To staré zaužívané odovzdávanie troch cien v jednej kategórii je zdĺhavé a nudné a nakoniec je víťaz aj tak vždy len jeden. Skôr by mohli rozšíriť kategórie na žánre, produkciu, albumy, možno single, ak sa vôbec nejaké u nás oficiálne vydávajú. Teda pár výnimiek sa nájde. Zo Slávika sa už ale dávno vytratila hodnota hudby, dôležitejšie sú sympatie a imidž. Slávik sám osebe neprináša do hudby nič nové. Bohužiaľ. Ale možno to tak vždy nebolo. Jedinú výhradu ale k nomináciám mám. Nerozumiem, ako môže byť na speváka roka nominovaný raper, ktorý nespieva. Nevysvetľujte si ma zle, ja si vážim každého kto robí muziku, kto tvorí piesne, ktoré zase robia radosť iným. Preto si myslím, že kategórie Slávika by mali byť žánrovo rozdelené. Vďaka nomináciám v jednotlivých žánroch by sa do povedomia ľudí dostalo viac mien viacerých hudobníkov. Taktiež si myslím, že by nebolo odveci hlasovanie ľudí spojiť s hlasovaním odborníkov z hudobného biznisu, hudobných recenzentov, či jednoducho ľudí, ktorí vydávajú hudobnú literatúru. Mám na mysli ľudí, ktorí pracujú pre časopisy a webové stránky, ktoré sa venujú hudbe.

Ak sa vám zdá tento článok zbytočne dlhý, kľudne si urobte pauzu. Pokračovať budem najväčším trapasom "intergalaktického" večera. Nie, pre mňa to nebola Sisa s manželom, ako sa to zdá zrejme všetkým tlačeným a online médiám. Aj to však mohla Sisa zvládnuť ľavou zadnou, keby bola ozajstnou profesionálkou a keby si dokázala urobiť srandu aj sama zo seba. A za trapas nepovažujem ani všetky tie americké zástavy na amerických skafandroch a ani to, že celý večer sa tváril ako akože americký program. Divné, lebo mne sa vždy zdalo, že žijeme na Slovensku. A ani scénka s prezidentom nebola najväčším trapasom. No bola by vhodnejšia v inom programe a nie pri vyhlasovaní hudobných cien. Ale späť k najväčšiemu trapasu. Podľa mňa.

Pocta Mekymu. Nič gýčovejšie sa v scenári Slávika objaviť nemohlo. Podľa môjho názoru vznikla "Pocta Mekymu" nasledovne: "Chýba nám téma, ktorá by sprevádzala celého Slávika. Tému predsa musíme mať! Čo by sme tam asi tak mohli dať? Nejaké nápady? Áno, mám to! Využijeme to, že Miro Žbirka mal minulý rok okrúhle narodeniny. Ideme na istotu!" A áno, takto to vidím ja. Nech si myslíte o mojej konšpiračnej teórii čokoľvek, na mňa to celé pôsobilo takto. Je to ale zrejme vec názoru. Ešte som uznal, že nápad spojiť "Somebody That I Used To Know" s "Dr. Jekyll & Mr. Hyde" je originálny. To ma v dobrom prekvapilo. Pri ďalších nástupoch sa mi už však táto idea spojenia zahraničných hitoviek s Mekyho melodickými popovými pesničkami, ktoré už viac melodicky nezneli, prestala páčiť. Keby toto raz niekto urobil s mojími skladbami, nepovažoval by som to rozhodne za poctu. Pričom nápad (alebo skôr zámer) to bol naozaj dobrý. Originálne, svieže, moderné. Asi to malo byť pôvodne také. Podľa mňa... bohužiaľ... nevyšlo to, čo je večná škoda. Bolo to násilné zbastardizovanie piesní, ktoré sú súčasťou slovenskej hudobnej histórie.

Blížim sa pomaly k záveru môjho príspevku. Na scénu prišiel Miro Žbirka. Moment, kedy nikto nepotreboval počuť nanútené slová a vety z úst samotného Mekyho. Jednoducho vyšiel na pódium, začal spievať a každý v tom momente musel pochopiť, že celý večer bol až do tejto chvíle bezvýznamný, bez zmyslu, bez hlavy a päty, ale hlavne bez akejkoľvek prirodzenosti. Vtedy musel každý pochopiť, že nemá zmysel hrať sa na niekoho, kým nie sme. Škoda len, že takáto myšlienka sa tam prítomným účinkujúcim (mám na mysli ceny-odovzdávajúcim a tiež scenáristom) zrejme vynorila až teraz, keď program končil. Nanútené "scénky", kŕčovito napnuté trápne momentky, to bol Slávik 2013. Do okamihu, kedy na pódium prišiel Meky. Ďakujem TV JOJ, že zo svojho drahého a drahocenného vysielacieho času venovala posledných 10 minút programu naozaj tomu, o čom by hudba mala byť.

Vás Dodow.