Dodow

Kolega prišiel za mnou a žiadal ma o zmenu v službách. Niečo som prešvihol, tak som to teda dal na správnu mieru. Opravil som tie služby a vyšlo mu, že bude robiť dva dni po sebe.
"Počúvaj, to čo ty chceš, aby som po tých dvoch dňoch spáchal samovraždu?," reagoval.
"Hmmm...," zaváhal som. "No veď je tam potom železnica, máš to pod nosom, tak sa môžeš hneď hodiť pod vlak."
"No vidíš! To je nápad!" Dal mi za pravdu.
"Alebo vieš čo? Neskúšaj ani ten vlak, podľa mňa ti bude stačiť, ak počkáš na tom kruhovom objazde, keď pôjde ten šibnutý šofér na svojom autobuse. Ten chodí tak rýchlo, že to máš zaručené na sto percent!"
V rámci tohto dialógu sme sa tvárili úplne seriózne a keby nás sledovala nejaká nezainteresovaná osoba, zrejme by sa zhrozila.
Kolegyňa k nám sedela chrbtom. Dialóg sme dokončili a po pár sekundách ju to zlomilo. Najprv začala mykať plecami, potom to vyzeralo akoby sa triasla od zimy a potom už prepukla do hurónskeho smiechu.

Ak sa mi podarí takýto kúsok, som šťastný. Nie je to hádam žiadna úchylka, keď takto dokážem ľudí rozosmiať. Ale celé je to vec situácie. Neviem, aký druh humoru to občas predvádzam, či je to irónia, sarkazmus alebo drzosť. Situácie však treba vedieť vystihnúť. Vtedy je to jedinečný zážitok! Aj v kolektíve, keď občas pustím nejakú hlášku, najprv nereaguje nikto. Začnú sa smiať asi tak po piatich sekundách, keď im dôjde pointa, ale ten rehot stojí za to!

Asi pred dvoma rokmi sme v robote sedeli a tvorili vianočnú výzdobu. Pochopiteľne... blížili sa Vianoce. Jedna z kolegýň našla takú samolepiacu hviezdičku. Prilepila si ju na čelo:
"Pán kolega, koho ti teraz pripomínam?"
Bolo to jasné ako facka, lenže keď si ju človek premeral pohľadom, nemohol som si pomôcť a povedal som bleskurychle:
"Pamelu Anderson!!!"
Kolegyňa sa celá zošokovaná zasekla a ako mi neskôr povedala, bolo to po prvý krát v jej živote, čo nenachádzala slova. Potom sme sa však na tom začali rehotať a doteraz je nám smiešno, keď si tú situáciu vybavíme. Som vďačný za to, že okolo mňa sú ľudia, ktorí sa vedia zasmiať. Nie všetci sú však takí... A občas som aj niečo prešvihol... ;-)

V bývalej robote sme riaditeľke hlásili denné stavy vždy po desiatej, alebo tak nejak. Raz ma o takomto čase zastavila na chodbe:
"Aký je dnes stav?"
A mne nenapadlo odpovedať iné, než:
"Dve tehotné a tri rozvedené!"
Riaditeľka nemrkla ani riasou na oku. Nepochopila humor. Br. Tak som sa opravil a sklamane som jej musel povedať to, čo naozaj chcela počuť.

Dlhšie si už však dávam pozor na jazyk. Dlhšie - teda pár rokov a skutočne predvádzam svoje "umenie" iba vtedy, keď viem, že tí ľudia to pochopia a zasmejú sa na tom. Takýto situačný humor vždy odľahčí pracovnú atmosféru a vtedy sa pracuje oveľa ľahšie a hlavne s nadhľadom.

Pointa môjho dnešného blogu: Nezabudnite sa smiať a majte na pamäti, že smiech lieči, ale treba vedieť odhadnúť, kedy a ako môže byť (ne)účinný.

Prajem krásny deň!
;-)

Váš Dodow.